RACE REPORT: Ironman 70.3 Astana ("bod zlomu")

Updated: Feb 18


IRONMAN 70.3 Astana - náročný a unikátny pretek, ktorý preveril, prekvapil a odmenil.


Do tohto preteku sa išlo s úplne odlišným nastavením a prístupom než sa išlo do predošlých polovičných Ironmanov 70.3. (2x už absolvovaný) - žiadne šetrenie energie, očakávaný čas, držanie tepov..

1,9KM PLÁVANIE - pláva sa v rieke Išim, ktorá preteká celou Astanou a rozďeluje ju na “nové mesto” (Dubaj s ruským nádychom) a “staré mesto” (typické postsocialistické mesto na stepi). Voda má príjemných 22°C, čo znamená - neoprény povolené. Čas štartu - 6:50 je miernym problémom, ktorý mi pri bookovaní pre mňa “ideálneho” preteku... trochu amatérsky unikol. Na Slovensku je totiž o tomto čase - 2:50 ráno a naše telá si na 4-hodinový posun za pár dni nie a nie zvyknúť... O 6:50 zaznie výstrel a 1100 pretekárov skáče postupne rad za radom do vody. Lúčím sa s mojím slovenským gipsy parťákom Jozef Cheben (chosé), posledné objatia, potlapkania, motivačné slová, vrúcne pohľady vyžarujúce jeho obavu z neznámeho (Ironpanic) a moju obavu zo známeho.. a s pocitom potreby čúrania skáčem elegantnú šípočku (pre veľké oči dievočiek) do vody.

Plávam v skupine s tempom 1:30 (ktoré som ešte nikdy neudržal). Príjemné neprepálené plávanie bez “práčky” a “bitky”, ktoré má 1 kolo ma vypľúva z vody s časom 32:15. Klasika, ani dobre, ani žiadna katastrofa ako som už dávno zistil - vo vode sa závod na dlhších vzdialenostiach neprehráva (..a vyhrávať sem nechodím... zatiaľ..). Vybieham z vody a obzerám sa či neuvidím parťáka Tima (Tim Don Fast coaching). Samé šikmé oči naokolo ma nechávajú sklamaným a tak fičím do depa. “Nič docvaknem ho na biku.."


Nasledujúci plán je jasný... môj pretek práve začína.


90KM CYKLISTIKA - čas svetu ukázať, čo sa skrýva v tých "nabombených" lýtkach. Hor sa na moju najsilnejšiu disciplínu, do ktorej idem s veľkými očakávaniami. “Put the hammer down in a smart way!”... prvý pretek na mojom novom červenom tátošovi (na ktorého milovaná občas žiarli) La ferrari Cervélo P5 začína okamžitým odgumovaním z depa...


91km s prevýšením len 200m, step, vietor a rovina... "Hell yeah! - toto ja, bratislavský šrác z pod Košicoch ošľahaný rakúskym vetrom môžem!" ...občas. Ako bolo naplánované od začiatku, chytám vysoké tempo s malým otáznikom a to - "dokedy to vydržím?" Prvých 10km cez mesto ubehlo raketovo, nasledujú 2 koliečka mimo mesta na kvalitných cestách a diaľnici. Na tých človek miestami neohrozene letí 55km/h (maximálka - 71km/h na rovine!), a potom bojuje o udržanie sa na bicykli proti vetru pri 25ke... Po celý čas predbieham, stravovanie mám vypimpované z minulých závodov: 1bidón = 6ks gélov s vodou 2bidón = ionťák + vitamíny + l karnitin 3bidón = voda + (tajný recept strýčka Alexa Vinokurova, ktorý fučí pár minút predomnou). Každých 30min - 2ks soľných tabliet, 1 banán (každých 45min - 1/2), 1ks MARVA RAW kakao, ktorá je perfektne rozporcovaná na 3 časti (každých 30min - 1ks)... (sypačky + stravovacia stratégia = 5ta disciplína triatlonu). Všetko vyššie už odskúšané opäť nesklamalo, posledných 20km som dokázal do nabombených lýtok ešte pritlačiť a výsledný čas 2:16 s priemerkou 40.1km/h ma posúva “len” 10min za strýčka Vinokurova... 27my najlepší bike split celkovo vrátane PRO (áno, na to som trošku hrdý, avšak pred 2 rokmi som nevedel čo je to galúska).

Avšak triatlonová párty nekončí..

21KM BEH: Z depa vybieham relatívne v pohode a sám. Široko ďaleko nikoho a tak zosievam všetku slávu vysmiatých, zrejme už slnkom mierne pripečených, ale stále obdivuhodne fandiacich dievočiek a matriošiek... a naťahujem krok... “nech vidia ako letia európski šuhaji”. Plán je jasný, pokračovať v začatom... nešetriť, pokiaľ to vydržím, bude to bomba. A viem, že mám na to to vydržať.. (to ešte netuším, a možno trošku už aj áno, že vyššie spomenuté slniečko má somnou svoje plány)...


3ím km prebieham tesne pod 12min, viem, že to je prirýchle, ale ide sa mi dobre a tento pretek idem na pocit hrany, nie na tepy... 10im km prebieham v čase niečo pod 42:00, kde už začínam cítiť, že plánované tempo okolo cca 4:10 bude nielen ústa vykrívajúcim. Občerstvovačkami prebieham na obraz Patrika Langeho z Kony, berem a lejem do seba a na seba všetko, voda, kola, jonťák, džús, svätenú vodu, panenskú vodu... v 34°C to pomôže na 2 minúty a zas som vysušený ako B-Complex (no ofence mám ho/ju rád). Ďalším problémom sú prebehy cez mosty, na 21km trati sú štyri a pocity v nich mi pripomínajú galileje.



Prichádza 15ty km a zrazu kde sa vzala tu sa vzala myšlienka “čo ak niesi mentálne dostatočne silný a toto neudržíš a vypne ťa?”... nechápem prečo, ako, začo, však som dobrý chalan, motivátor, pseudoinfluencer.... Od toho momentu odpočítavam každých 200m, rozmýšlam nad odmakanými hodinami nad rodinou nad tým koľko ma táto cesta už stála síl... a nie a nie sa vzpružiť.




Trpím, ochabievam, rozmýšlam kedy prejdem aspoň na chvíľu do kroku, aj keď viem, že potom to už nerozbehnem. Hodinky ukazujú tempo 4:30, žiadna tragédia, ale pocitovo sa vlečiem. Prebieham poslednou občerstvovačkou, 3km do cieľa, lejem vodu-kolu-jonťak-panensky moč-svätú vodu, nič nepomáha už ani na 2 min... posledný KM do kopca proti vetru sa už ledva vlečiem, predbieha ma nejaký týpek a kričí mi aká som AG (veková skupina), neodpovedám je mi to jedno. Posledných 300m FINISHLINE, opäť raz netrhám cieľovú pásku ale viem, že je dobojované...



21km - 1:32hod...

Výsledný čas: 4:27hod (Osobák zlepšených o 11min) 35.miesto celkovo/ 1100 4.miesto/138 AG (25-30)...

Po dobehnutí sadám na stoličku do tieňa, sympatická 120kilová kazaška/gazdina sa o mňa stará ako o vlastného, oblieva ma vodou, leje do mňa kolu a gratuluje mi. Cez polootvorené oči registrujem, ako vedľa mňa sadá jej kamoška matrioška a fotí sa vysmiata s polovypnutým europanom. Viem že som dal zo seba všetko a rovnako viem, že tak náročný fyzický boj so svojím telom a hlavou som ešte na preteku nezviedol... aj keď vysledný bežecký čas bol za očakávaním, ten celkový nie.


Nasleduje masáž, fotenie, vypité 4ri koly za 5min a čakanie na spolubojovníka Chosého ktorý ešte bojuje v tomto teple a suchu na trati. Dobieha cca 3/4hodinu zamnou a oslava sa môže začať... bezprostredne po preteku ešte netušíme aká, to sa dozvieme až neskôr rovnako aj to, prečo okolo mňa tak premotivovane prefrčal 500m pred cieľom môj “súper” s otázkou aký som AG... vedel niečo čo my nie.. Keď som pred necelými dvoma rokmi začínal s triatlonom, mojím cieľom bolo jedno. - zvládnuť jedného dňa celého Ironmana. Polovičné ironmany boli taktiež veľkou výzvou ale primárne mali byť "len" prostriedkom, ktoré ma k nemu mali doviezť. O umiestňovaní doposiaľ nebola ani reč... takže som ani netušil, že prvý 3ja pretekári z každej vekovej kategórie sa môžu kvalifikovať na Majstrovstvá sveta... už to viem. Na pódiu som síce neskončil, ale keďže víťaz už bol kvalifikovaný z predošlého závodu, jeho "slot" prepadol neznalému "TRI-zemiaku" zo Slovenska...


A práve preto je Astana pre mňa preteok s "bodom zlomu". Ukázala mi nové možnosti, ciele, výzvy o ktorých som si dovtedy vo svojom krátkom "triatlonovom živote" netrúfal ani dúfať... Triatlon (a Ironman) mal byť len akousi medzizastávkou v mojom horolezeckom živote, novou výzvou a zážitkom. Cesta mala vyvrcholiť o pár mesiacov na Ironmanovi v Barcelone , avšak vďaka tomuto výsledku to bodkou zatiaľ určite nebude... Kam to až dokáže šťastie a pevná vôľa hobbíka dotiahnuť?... sám som zvedavý