RACE REPORT: Ironman 70.3 Tallinn ("kormidlo má správny kurz")

Ironman 70.3 Tallinn bol pre mňa v poradí druhým polovičným počinom, ale keďže na ten prvý som štruktúrovane trénoval len mesiac beriem tento ako skutočne prvý.


Taktika znela jasne – neprepáliť žiadnu disciplínu (skúsenosti sú v tomto smere u mňa celkom bohaté) a pravidelne jesť/piť. Ako to teda celé šlo?


1,9KM PLÁVANIE – pláva sa jeden okruh v jazere, ktoré je podobné Neusiedlu, celý okruh sa dá dočiahnuť dno, ktoré je blatové. Keďže som (bohužiaľ stále) suchozemský typ a Covid-19 na pol roka zavrel bazény do preteku som nešiel plávať, ale iba odplávať. Voda mala príjemných 18 stupňov – ideál na neoprén. Rozplavba bola kvôli korone zakázaná jedinou šancou ako dostať pod neoprén vodu ešte pred štartom bola jediná sprcha na pláži. Na tú som si vystál štvrťhodinku a niekde tam som si uvedomil, že po 11 mesiacoch idem skutočne opäť na štart. Nasledovala kontrola QR kódu kvôli časovému slotu štartu, výber štartovacieho radu, ani neviem ako, som kúsok od vody a počujem five, four, three, two, one, go – moja hlava ešte dodala shit is real. Vbieham do vody a hovorím si kľud, toto nie je môj šialok kávy. Plávam na istotu, pocitovo pomaly snažím sa ovládať dýchanie. Pri druhej bójke vchádzam do povestnej práčky niekoľko lakťov som rozdal, no tentokrát sa mi žiadny neušiel. Takto plávam celý okruh, prekvapivo som prsia použil dvakrát. Nie preto, že by som nevládal, ale aby som sa zarovnal s ďalšou bójkou. Výsledný plavecký čas 39:42 ma tak prekvapil (viď foto), že som domrvil celú T1 – nevedel som si obliecť dres, obuť sa zbaliť veci do bagu a stále som rozmýšľal či som mal pauznuté hodinky.


90KM BICYKEL – sadám na môj čierny šíp a hovorím si, že už je dobre teraz sa začína robota (90 km s prevýšením oficiálnym 400m Strava hovorí 241m). Pri krátkom výjazde z depa na hlavnú ulicu lejem hneď do seba jonťák lebo som vedel, že hneď chcem zaľahnúť. Úvod trate bol preplnený čo mi úvodných 5 minút vyhovovalo lebo som si hádzal háčiky, ale znenazdajky sa pri mne objavil rozhodca na motorke a vychutnával si jazdu popri mne. Pravdepodobne som sa príliš zľakol penalty, spomalil som, aby som pustil pred seba pár jazdcov a nakoniec rozhodca s nimi odfrčal. Po 7 km cítim, že mi konečne povoľujú nohy po 20 minútach padajú tepy na štandardnú úroveň. Kríza však prichádza omnoho skorej ako počas tréningov, už medzi 40-45 km, otrasný povrch asfaltu na kozách mi je zle z toho ako ma natriasa a protivietor majú na svedomí to, že bojujem sám so sebou, chcem hodiť čierny šíp do priekopy, ale je mi ho ľúto :D. Nakoniec si hovorím, že už som v polovici, už to pôjde len z kopca (aspoň toho pomysleného v kilometroch). A tak aj bolo druhá polovica utiekla ako voda. Ani neviem ako už som v meste a začínam sa vyzúvať – aj keď som s tým mohol pár stoviek metrov ešte počať. Každých 15 minút pár hltov jonťáku alebo gélov s vodou a každých 45 minút tuhá strava a každých 60 minút soľ – na beh sa cítim celkom pripravený. Výsledný čas cyklistiky 2:35:44 s priemerkou 35,4 km/h z čisto matematického hľadiska radím k dobrému. Ak pridám pocity myslím, že bolo trošku na viac – možno nabudúce s viac skúsenosťami.


V T2 si pre nás organizátori prichystali mierny hlavolam – pred pretekom nás tam nepustili takže každý hľadal za pochodu svoje miesto. Pri prezúvaní do tenisiek som si uvedomil, že som si do nich nedal elastické šnúrky čo sa mi vypomstilo, každú som zaviazal na druhýkrát s trasúcimi sa rukami.


(Čože je to ešte) POLMARATÓN – Vybieham v tempe v akom som mal, 4:40-45, zdá sa mi celkom príjemné a verím si, že ho môžem udržať napriek tomu že trať je označená ako zvlnená (rolling hills).

Prvé tri kilometre si meriam ako to je pocitovo a zvyšok tlačím v rovnakom efforte nepozerajúc sa na hodinky. Prvé z dvoch kôl ubieha rýchlo, akurát na konci prvého v úzkych a preplnených pasážach som nebol dostatočne asertívny čo sa ukázalo na najpomalších kilometroch (5:01, 5:00), ktoré teraz mrzia. Zatiaľ čo úvod prvého kola bol s úsmevom, druhé už nechutí až tak moc, ale stále pohoda. Cez občerstvovačky prebieham bez zásadného spomalenia, lejem do/na seba všetko čo mi príde pod ruku, hlavne nech je niečo v žalúdku a nevyhasne piecka.



Najhoršia kríza ma chytá na 18 kilometri, tu si však hovorím, že už má smolu je neskoro, dotlačím to bez kráčania aj keby čo bolo sa ešte sa snažím pridať. Vbieham na povestný červený koberec, netuším aký bude výsledný čas – pocitovo to boli bomby a takmer všetko si sadlo tak ako malo takže so vztýčenou hlavou a úsmevom prebieham cieľom.



21,1 km – 1:42:28 (PB na polmaratón).

Výsledný čas 05:05:30 (v januári bol cieľ priblížiť sa k 5:15, pred pretekom to bolo 5:10)

211 miesto z celkového počtu 886.

27 miesto zo 103 v AG 25-29.


Berúc do úvahy, že z vody som vyliezal 52. vo svojej vekovej skupine, z bicykla som zliezal 32. a zabehol 20. čas, tréningové a výkonnostné kormidlo je nastavené na správny kurz. Takto pred rokom som udržal ledva 300 metrov tempo súčasného polmaratónu (po plávaní a cyklistike!), nehovoriac o bicykli, a vonkoncom nie o plávaní (aj keď tu je priestor na najrýchlejšie zlepšenie). Druhý, respektíve prvý Ironman 70.3 mi ukázal, že dlhšie trate sedia môjmu telu omnoho viac ako kratšie. Je ešte na čom popracovať, ale cieľ je jasný pokoriť magickú hranicu 5 hodín, snáď ešte tento rok ;) a potom ísť o stupienok vyššie na celého Ironmana.




Obrovské ďakujem ide Paťovi, ktorý sa miestami so mnou (mojou tvrdohlavosťou) vytrápil a Borisovi z Centra výživy a tréningu (https://centrumvyzivy.sk), ktorý nastavil kvalitnú stravu. V neposlednej rade to najväčšie ďakujem ide mamine a kamarátom za akceptovanie tohto športu a podporu, bez ktorej by to nešlo popri plnohodnotnom zamestnaní.