RACE REPORT: Ironman Barcelona ("Deň D = premiéra")

Updated: Feb 18

Ironman Barcelona (3,8km, 180km,42km)

Článok dlhý ako samotný pretek, avšak premiéra a (zrejme) na dlhšie obdobie aj derniéra takéhoto preteku si to po tom všetkom hádam zaslúži.

Celý Ironman je véééľmi dlhým pretekom. Veľa som o ňom počul, ešte viac načítal. Vlastná epopeja, ktorá triatlonovým Messiovcom trvá niečo pod 8 hodín, nám smrteľníkom ďaleko viac. Limit je zvyčajne 16-17hodín.. 16-17hodín stravených plávaním, cyklistikou a nakoniec behom (42km často po rovine a asfalte). Viete si to predstaviť? Tiež som si nevedel..

8:15 ráno, profíci už mútia vodu v Stredozemnom mori a ja po prebdenej noci s 2hodinový soundtrackom od Hansa Zimmera potláčam slzy a turbulentné emócie pri pohľade na moju uplakanú maminu a priateľku stojace na druhej strane bariéry. V tej chvíli sa cítim tak trochu ako vojak idúci do boja... a možno to tak aj je. Kedysi chlapi bojovali, viedli vojny, vyplavovali testosterón a dokazovali si, že sú chlapmi pri podobných situáciách. Doba je iná, avšak možno aj to je jedným z dôvodov, prečo to robím/e. Chceme zistiť, či dokážeme niečo viac, či sme chlapmi. (Na ženskú motiváciu sa ma nepýtajte, zbehnite do nejakej kuchyne.) ((Noofence dámy, pravidelne mi XY z vás nakope prdel, ste úžasné..))

Štartujem v prvom koridore “rýchlych” plavcov “sub 60min”, pri tom od rýchleho plavca mám fakt ďaleko, avšak predstava (IM Barcelona = jeden z dvoch najväčších IM na svete, cca 3500 ľudí na štarte) a obiehania tých más ľudí na cyklistickej trati mi predurčila túto stratégiu ( - byť radšej prefackaný a pár x utopený rýchlejšími plavcami). Posledné zamávanie lokálnym random fanúšikom s transparentom “Wave if you’re peeing to your wetsuit!” a Let The Party Begin!


Zaznie pípnutie, bombím po pláži do vody, preskakujem prvé vlny a som tam... Poviem vám, 4kiláky som síce doposiaľ v živote v otvorenej vode neodplával (nieto v mori), ale v ten deň to išlo samo ako po masle.. Po 1:03hod vybieham z vody úplne čerstvý, 3880m píšu Suunto hodinky = tempo 1:39/100m tsssss nie zléé na premiéru! (V bazéne tak plávajú síce 10 ročné deti ale to je iná téma.) Spoko letím s dobrým pocitom do depa a hor sa na to, čo aspoň trochu “zdobí” moje výsledkové listiny. (Time for "nabombené" lýtka.)


Ironman v Barcelone je rýchly. 180km a prisľúbených 800m prevýšenia jazdy po kvalitných cestách na pobreží... Áno áno, bratislavskývýchodniar ošľahaný rakúskym vetrom toto môže...


Chcelo by to ešte jednu poznámku na úvod k cyklistike: Prepravovali ste niekedy bicykel lietadlom? V tzv. “bikebagu”? Triatlonisti pravidelne. A občas sa stane, že bicykel (často v hodnote menšieho auta) nepríde, stratí sa.. alebo ako tentokrát v mojom prípade, pri “letiskovej manipuláci lokálnych nežných rúk”... sa jednoducho dod*be.. 2 dni pred pretekom vyťahujem z bikebagu moje LaferrariCervélo P5 (jediná tolerovaná “ona” od mojej Kiky) a s hrozením pozerám na prednú vidlu. “Tie praskliny na oboch stranách vidli tam predtým určite neboli!,” chytá ma panika, viem, že pokiaľ je to vážne, karbón za 2 dni dokopy nedám, a tak špeciálny diel ako je táto vidla nikde nezoženiem. (A posledné čo človek chce je zjazdovať v často aj 80km+ rýchlosti na prasknutej prednej vidle, alebo pretekať A-čkový pretek sezóny na požičanom biku..) Na pohode pridané nebolo, ale všetko dobre dopadlo... teda “dobre”.


Prvé 3km cyklistiky vedú cez mestečko “Callela” , zákaz používania “aerobarov” z dôvodu bezpečnosti. Prekročím tabuľu mesta, nabombím prvý minikopeček, zaľahnem do extra-ultra-aeropolohy, zakloním hlavu, dobre že nie nosom na asfalt, nasleduje zjazdiiiik "úúú" a zrazu "BAAAAAAM" kužel č.1. Trhne ma. Ruším extraultraeropolohu, keď tu zrazu druhé "BAAAAAM" kužel č.2. Prelietam cez 2 kužele o veľkosti kolesa a neverím, že stále sedím na biku.. ale sedím. A vidla drží!! “Pijú, keď vydržala toto - vydrží všetko!”.



50km držím rozumné tempo, 60-120km po miernom vetre trochu pritláčam. Vchádzam do druhého kola a “predieram” sa cez davy cyklistov... Ideálna podmienky.. takmer bezvetrie, 19/20 stupňov, výborne fungujúce telo a strava (12gélov vo vode, 4 gély samotne, 4x MARVA ((2x RAW mandle a 2x Čokohanka)), 2ks banán a 8ks soľných tabliet) = split 4:45hod... What!! 38km/h priemerka na 180km? Na 5hod som si veril aj tesne pod za tie hodiny strávené “s ňou”, viem čo spolu dokážeme.. ale toto prekvapilo.



Nuž, kto maže keramikou, ten jede. Avšak párty nekončí...

Práve naopak... asi nemusíte byť triatlonovým odborníkom a znalcom, aby ste tušili, kde sa láme pretek s názvom Ironman. Nie som bežec (nie som nič z vyššie spomenutých disciplín a bežec vôbec nie). Bicykel natočíte a odsedíte hodinami, plávanie uplácate, pretože v neopréne sa utopiť nedá (teda ževraj), avšak beh vyžaduje roky. Roky adaptácie šliach, kĺbov a celkového metabolizmu na tento pohyb. Pred 2 rokmi som mal za celý život nabehaných do 500km, teraz je to síce vyššie čislo (cca 3000km), ale stále sú to biedne čísla v porovnaní s bežcom, duplom maratóncom. Presne pred 2 rokmi som na svojom prvom Žilinskom Šprint Triatlone (750m, 20km, 5km) bežal 5ku za 24:40 (tempo @4:55min/km). Maratón som nebežal nikdy. 1x v živote som bežal 30km, 1x 27km a 1x 25km... predtým (za posledný rok a pol) max 20km... nie som bežec, ale cieľ na deň 6.10 bol cez to všetko jasný. Poznám svoje telo, viem na čo mám, viem ako (už) túto sezónu behávam. Hlavne po biku. Mám jednú veľkú (asi vrodenú) výhodu, po bicykli dokážem behávať takmer rovnaké tempá ako v čistých bežeckých pretekoch. (Napr. aj najlepšiu 10nu mám zabehnutú na olymp.triatlone ((regulérna vzdialenosť)), aj keď to stále nie je žiadna sláva)... “v BCN by to mohlo ísť, za ideálnych podmienok, za 3hod:30min... tempo 5:00min/km.


Prvých 25km 4:45-4:55, a potom... potom sa uvidí.” Málokto (rozumej nikto, teda hádam okrem mami a Kikušky) neveril, že to po biku a plávaní “udržím”. Povestná “maratónska bariéra”, s ktorou moja osoba doposiaľ skúsenosť nemala, mala byť vážnou prekážkou, avšak telo už zažilo iné skúsenosti, ktoré (zrejme) bežne triatlonistické telo nezažilo - 10 až 14 hodinové horolezecké a alpinistické túry (Ortler, Bernina, Tatry..) v zimných podmienkach, začínajúce opakujúcim sa skorým vstávaním, sprevádzané veľkým psychickým tlakom, diskomfortom či biednym stravovaním sa počas celého dňa a pocelý čas s ťažkým batohom konštantne na nohách.. To som si odžil, nie raz, nie 2x.. veril som, že to spolu so 100%nou prípravou pomôže.

Tri kolá, každé po 14km, naťahujem strelky od brata ružového panthera “Nike VAPORFLY NEXT%” a prvé kolo ide takmer (fakt!) zadarmo. Prvých 7km po miernom vetríku rozbieham v tempe 4:35-4:40, tepy výborné, pocity tiež, na obrátke hádžem 2hý gél (5ks počas maratónu, každých 35min - 1ks). Druhé kolo už chutí o niečo menej, trochu spomalujem, ale tepy stále do bodky rovnaké - nádhera! Vbieham do posledného kola..

- 14km to go... “14kilákov odbehneš počas tréningu hocikedy Paťo dpc”, mi premietne hlavou.

- 30km... trochu spomaľujem, bežím v tempe približne 5:00min/km.


- 31km, 32km, 33km... v tejto fázy preteku už človeku veľmi do reči nebýva (viď.video), avšak žiadna výrazná kríza neprichádza, ibalgin pripravený v drese čaká na svoju príležitosť ako 14 ročné instagramové fanúšičky na plavkové fotky chlapcov z Tri2Fly. Ale nie nie.., dnes nie, moje milé.


Tempo padlo v posledných kilákoch na 5:10, tepy stále do bodky rovnaké a ja už viem, že je vyhráno. Vyhráno takým spôsobom, v aký som si ani len netrúfal dúfať, ani v najtajnejšom selfhrdinskom sne... SUB10, pomyselná hranica, keď už ste tak trochu a možno trochu aj viac triatlonistom... (Nie Pánom triatlonistom, tá hranica je neviem kde, na to som moc malinký “triathlete”.) V SUB10 som veril, dúfal, vizualizoval si to.. (2 roky dozadu to bolo SUB12, minulý rok SUB11 a myšlienka SUB10 vo mne tichúčko vzbĺkla po tohtoročnej Astane. “Keď pôjde všetko na 100% podľa plánu, 9:55+- by mooohlo.. možno klapnúť.." Málokto veril...

Posledné 2 kiláky idú zadarmo, užívam si to, vnútri to mnou lomcuje. Vybieham sám na “červený koberec” (ktorý som už síce zažil za posledný rok 4x na polovičných IM), ale tento raz je to iné... Registrujem šťastného apuciku na moste ako kričí “Čuriiiii Čuriiiii”, maminu na ľavej strane tribúny “synáčiiiik” a Kikušku “Konečne konieeec láskaaa” (..neviem na čo myslela, ale MS IM70.3 na Zélande sú ešte ďaleko). Teším sa, ďakujem a skladám poklonu všetkým tým trpezlivým divákom, sledujúcich a povzbudzujúcich hodiny a hodiny naše zničené telesné schránky navlečené v obtiahnutých farebných kondómoch.. Zdvihnem zrak na cieľovú bránu a už tuším, čo tam (cca) zasvieti.. ale predsa neverím vlastným očiam..


Patrik Čé... 9:23:33... 13.miesto v AG.(25-30r.) a 162. miesto overall /3379 dokončených... (údajne 3500 ľudí na štarte).

Záverečný spontánny pokrik ("na štýl Frodena"...vieeem..) a je vymalováno... telo vypína... Zastavujem, prichádza okamžitá bolesť do ľavého bedra, spodky nôh sa vybrali na dovolenku, pribalili aj harmstringy a do toho mi ľavé rameno s lopatkou dáva okamžitú výpoveď.



A nech! Je mi to jedno... toto mi nikto nezoberie, nikdy... tie hodiny driny.. pre niekoho zbytočné a zabité hodiny. Pre mňa obrovská škola života, disciplíny a vytrvalosti, akú by som (ja) nikde inde nedostal...





Je to veľký osobný úspech - len osobný. Zo športového hľadiska konkurencie - silno priemerný, dupľom v dnešnom športovom trende, ale pre mňa osobne - obrovský.

A o tom predsa život je. Rásť v čomkoľvek či už v kariére, rodinnom živote, štúdiu, v športe... Rásť, nestagnovať a len tak neprežívať. V opačnom prípade - škoda ľudského potenciálu. (Ale ja som len obyčajný 26ročný bratislavský- východniar, ktorý si počas dlhších chvíľ v lietadlách, autobusoch a toaletách píše takéto “memoáre”. Žite si ako chcete, aj ja si žijem.) #thejourneycontinues #expectmore #fromyourself

Ďakujem sponzorom a môjmu tímu Tri 2 Fly - jedeme dál!



0 comments

Recent Posts

See All